Nekoliko instrumenata… :D

FLAUTA:

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Priečna flauta
V iných jazykoch
nem. querflöte
ang. western concert flute
franc. flûte traversière
kastíl. flauta travesera
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej praxe	Drevené dychové nástroje
Tónový rozsah
Príbuzné nástroje
Pikola

Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.

[upraviť] Stavba a funkcia

Moderná priečna flauta sa skladá z troch častí:

• Hlavica je u moderných fláut rovná, pri altových, tenorových alebo basových flautách môže byť zahnutá. V hornej tretine sa nachádza otvor na pery, na ktorom je navarený náustok slúžiaci k podopreniu dolnej pery. Miernym povyťahovaním hlavice sa ladí celá flauta.
• Stredný diel: nachádzajú sa na ňom klapky, ktoré môžu byť buď uzatvorené alebo otvorené. V prípade otvorených klapiek sa uzatvárajú dierky pomocou prstov, zatiaľčo v prípade uzatvorených klapiek sa dierky uztvárajú pomocou klapiek. Hra na nástroj s otvorenými klapkami je síce zložitejšia, ale flautista lepšie cíti rýchlosť prúdiaceho vzduchu a otvorené klapky tiež umožňujú radu zvukových efektov ako napr. glissando alebo hranie mikrointervalov.
• Spodný diel: najnižší tón flauty môže byť buď c¹ alebo h, v závislosti na type spodného dielu. Okrem širšieho tónového rozsahu a lepších zvukových vlastností je výhodou H fláut tiež fakt, že sa na nich vďaka pomocnému hmatu dá ľahko zahrať tón c⁴ (za pomoci tzv. Gizmo klapky, ktorá sa dá namontovať len na H flauty).

Pôvodná Böhmova flauta mala otvorenú klapku gis, postupne sa ale začala presadzovať uzatvorená. To ale pôsobilo problémy pri hraní tónu e³, a tak sa vyvinula tzv. E mechanika, ktorá tento problém odstraňuje. S touto mechanikou sa vyrába vetšina dnešných fláut.

[upraviť] Fyzika

Prúd vzduchu z úst je namierený na hranu, ktorá ho rozdeľuje (ostrá hrana alebo peryt). Pri tom vznikajú vzduchové víry a tzv. Strouhalove trecie tóny, podobné napríklad zvukom rýchlo sa pohybujúceho biča alebo pri pohybe telefónnych drôtov vo vetre. Jeden prúd vzduchu je vždy odvádzaný von a druhý dovnútra nástroja, kde sa zosiluje, pričom flauta slúží ako rezonátor. Priečna flauta dovoluje moduláciu tónu pomocou pier hráča, svoju rolu tiež hrá uhol vdychovania. Ako vzduch ide do flauty, tak my fúkame do flauty zas ten istý vzduch.

[upraviť] Materiál

Rozložená flauta v puzdre

Priečne flauty sa po stáročia vyrábali z dreva, prvú zlatú flautu zkonštruoval v roku 1869 Louis Lot. Najkvalitnejšie flauty sa dnes vyrábajú zo zlata alebo striebra, obvyklejšími materiálmi sú niklová mosadz alebo špeciálne druhy ocelí (často navyše postriebrené). Flauty môžu byť zhotovené tiež z exotickejších materiálov ako zinok, mosadz, titán a podobne, najlacnejšie modely pre začiatočníkov sa môžu vyrábať z hliníku.

[upraviť] Typy fláut

• Pikola: ladená in C (výnimočne tiež in Des) vznikla na konci 18. storočia. Je dvojdelna a znie o oktávu vyššie než priečna flauta.
• Altová flauta: ladená in G, znie o kvartu nižšie než priečna flauta.
• Basová flauta: ladená in C, znie o oktávu nižšie než priečna flauta, rovnako ako altová flauta sa používá len veľmi málo

pikola ladena c

[upraviť] História

Priečne flauty sú ázijského pôvodu a v Európe sa po prvýkrát objavili v 12. storočí. Predchodcom priečnej flauty je priečna píšťala (tiež švajčiarská alebo polná), ktorá sa vyrábala zo Krušpánového (Buxus) dreva a mala krátku valcovitú trubicu. V 16. storočí sa zväčšila jej mensura, v 17. a 18. storočí sa stala viacdielnym nástrojom s opačným kónickym vŕtaním (zúženie od otvoru pier ku koncu) a stala sa súčasťou orchestrov (v tejto dobe už možno hovoriť o priamom predchodcovi priečnej flauty).

Revolúciou v stavbe priečnej flauty aj ostatných drevených nástrojov urobil v roku 1832 Theobald Böhm, keď vyvŕtal dierky nie podľa dosažitelnosti prstov, ale podľa akustických merítok, a potom im primontoval klapky. V roku 1847 navyše nahradil kónicku trubicu válcovitou, čím sa zlepšila intonácia, ale tým sa zmenily tónové vlastnosti flauty.

😀 pozrite si video..,… 😀

Saxofon:

Saxofón je jednoplátkový drevený dychový nástroj vyrábaný prevažne z mosadze. Napriek tomu sa však zaraďuje k dreveným dychovým nástrojom, keďže zvuk ktorý sa vytvára vzniká chvením dreveného plátku umiestneného v hubici. Nástroj bol pôvodne skonštruovaný za účelom zaplnenia medzery medzi drevenými a plechovými nástrojmi. Aj napriek tomu že má nižší rozsah ako jeho predchodca klarinet, časom získal na ešte väčšej popularite. Je využiteľný v koncertných zoskupeniach, ale aj veľkých orchestroch. Obľubu získal predovšetkým v žánroch jazzu, dychovky a rocku.

Obsah [skryť] 1 Popis a stavba 2 Typy saxofónov 3 História 4 Pozri aj 5 Iné projekty 6 Externé odkazy

[upraviť] Popis a stavba

Saxofón sa skladá z tela, nasaditeľného esa a hubice, ľudovo nazývanej aj hubička. Tá býva obvykle vyrobená z kovového, alebo kaučukového materiálu a dreveného plátku. Materiál hubice má vplyv na zvuk saxofónu. Kovové telo je doplnené klapkami, vystlanými kožou (napr. hadia), ktoré stláčaním a priliehaním k telu vytvárajú jednotlivé tóny.

[upraviť] Typy saxofónov

Základnými typmi sú soprán saxofón, alt saxofón, tenor saxofón a barytón saxofón.

[upraviť] História

Saxofón skonštruoval belgický nástrojár, flautista a klarinetista Adolphe Sax v roku 1840. Nástroj vznikol dva roky po jeho príchode do Paríža, kde hľadal väčšie pochopenie pre svoje vynálezy. Malé uznanie verejnosťou prišlo však až po priaznivej kritike uznávaného Hectora Berlioza. Schválenie nového patentu však neukončilo problémy s jeho prijatím. Sax bol napádaný odporcami i imitátormi, ktorí robili nástroju zlú povesť. Absolvoval viacero súdov, ktoré síce vyhral, ale dvakrát kvôli nim skrachoval. Napriek tomu však hru na saxofón prednášal na parížskom konzervatóriu. V roku 1870 však odbor zrušili, pričom obnovený bol až v roku 1942

😀 pozri si video… 😀

HUSLE:

Husle sú strunový sláčikový nástroj so štyrmi strunami ladenými v čistých kvintách: g, d¹, a¹, e². V európskej klasickej hudbe majú dlhú tradíciu. Väčšina skladateľov im venovala dôležitú časť svojho diela. Z rodiny husľových nástrojov, do ktorej okrem iného patrí aj viola a violončelo, sú husle najmenšie. Príbuzným sláčikovým nástrojom je kontrabas, ten sa však vďaka svojej stavbe radí medzi gamby (podobne ako napr. stredoveký hudobný nástroj viola da gamba).

Hráč na husle sa nazýva huslista, huslistka. Výrobca huslí sa nazýva husliar.

Starostlivosť o husle

Husle uložené v puzdre

Ako všetky hudobné nástroje, aj husle vyžadujú starostlivé zaobchádzanie. Na rozdiel od väčšiny hudobných nástrojov sa na husle môže hrať aj niekoľko storočí bez toho, aby sa zhoršila ich tónová kvalita.

Najdôležitejšie je, aby bol nástroj vždy dobre chránený pred vysokými výkyvmi teploty. Ako pre každé drevo je sucho jeho najväčším nepriateľom, preto treba hlavne v zime dbať nato, aby mali husle dostatok vlhkosti. Toto prostredie dosiahneme najlepšie bytovými zvlhčovačmi vzduchu (dôležité hlavne pri ústrednom kúrení) a s kontrolou merania termometrom, ktorý je automaticky v dnešnej dobe zabudovaný v každom modernejšom husľovom puzdre. Zvyšky kolofónie z laku medzi hmatníkom a kobylkou by sa mali pravidelne odstraňovať kúskom špeciálnej látky s mikrovláknami, alebo jelenicou. Jelenica býva impregnovaná chemickými konzervačnými látkami, ktoré nevplývajú priaznivo na husľový lak. Pri väčšej nečistote treba nechať kolofóniu odstrániť profesionálne husliarom, pretože po dlhšej dobe kolofónia reaguje s lakom a znižuje kvalitu laku a tým aj nástroja. Je tiež vhodné po každom hraní na nástroj odstraňovať kolofóniu zo strún na zlepšenie zvukovej charakteristiky huslí. Lieh slúži ako veľmi dobré rozpúšťadlo kolofónie, táto technika čistenia strún sa však neodporúča (nielen pre nebezpečenstvo poškodenia laku, kde stačí len malá kvapka, ktorá vedie k poškodeniu nástroja) na dennodenné použitie. Vo všeobecnosti sa uprednostňuje mechanické čistenie strún kúskom látky po každom hraní, spojené s pravidelnou ročnou kontrolou nástroja u husliara.

Proti častému uvoľňovaniu kolíčkov pomáha natrieť ich špeciálnym materiálom, ktorý je dostať v každom obchode s hudobnými nástrojmi, alebo ich pretrieť v núdzi bielou kriedou a pretrieť ich ceruzkou. Pri častom hraní sa odporúča meniť struny každé tri týždne až tri mesiace. Závisí to od značky, kvality a dĺžky hrania. Staré a opotrebované struny (nemusí to byť na nich priamo viditeľné) majú veľmi negatívny vplyv najmä na intonáciu a na kvalitu zvuku. Sláčik by nemal dosiahnuť stav, kedy mu vypadávajú či pri hraní sa ľahko trhajú vlasy. Aby sa predišlo tomuto stavu, treba priebežne podľa potreby nechať sláčik potiahnuť novými vlasmi. Žiaci zhruba raz do roka.

[upraviť] História

Predchodcom huslí je stredoveká rubeba (rebec, rebeka), nástupca arabského rabábu, fidéla a jej príbuzná lira da braccio. Prvé husle začali vznikať v Taliansku na začiatku 16. storočia. Žiadne sa z tej doby nezachovali, ale ich tvar sa uchoval na kresbách z toho obdobia. Prvé moderné husle zrejme zhotovil Andrea Amati na objednávku rodu Medici – požiadali ho o zhotovenia nástroja vhodného pre pouličných hudobníkov. Moderné husle sa čoskoro stali vo všetkých spoločenských vrstvách veľmi obľúbenými a rozšírili sa po celej Európe.

Najstaršie dochované husle vyrobil tiež Andrea Amati, v Cremone v roku 1564. Asi najznámejšie husle „Le Messie“ (známe tiež ako „Salabue“) vyrobil v roku 1716 Antonio Stradivari. Nikdy sa na ne nehralo a dnes sú vystavené v Ashmolean Museum v Oxforde. Najznámejší výrobcovia huslí žili v 16. až 18. storočí:

• talianska husliarska rodina Amati: Andrea Amati (1500 – 1577), Antonio Amati (1540 – 1607), Hieronymous Amati I (1561 – 1630), Nicolo Amati (1596 – 1684), Hieronymous Amati II (1649 – 1740)
• talianska husliarska rodina Guarneri, Andrea Guarneri (1626 – 1698), Pietro Giovanni Guarneri (Pietro da Mantova) (1655 – 1720), Giuseppe Giovanni Battista Guarneri (známy ako filius Andreae) (1666 – 1739), Pietro Guarneri (Pietro da Venezia) (1695 – 1762) a Bartolomeo Giuseppe Guarneri (Guarnerius del Gesu) (1698 – 1744)
• Antonio Stradivari (1644 – 1737), pôsobil v talianskej Cremone
• Jakobus Stainer (1617 – 1683), pôsobil v tirolskom Absame

Tvar huslí sa od tej doby prakticky nezmenil, iba došlo k malým zmenám v ich konštrukcii (napríklad sa mierne predĺžil krk a hmatník, čo umožňuje huslistovi zahrať vyššie noty). Husle vyrobené významnými husliarmi sú aj dnes neprekonané v kráse tónu.
😀 Pozrite sa… 😀

Violočelo:

Názov nástroja pochádza z talianskeho slova violoncello, čo znamená malá basová viola. Violončelo sa najviac používa v európskej klasickej hudbe – je neoddeliteľnou súčasťou symfonických, ale aj sláčikových a komorných orchestrov. Mnoho skladateľov (Antonín Dvořák, Bohuslav Martinů, Sergej Prokofiev) zložilo skladby aj pre sólové violončelo. Používa sa taktiež v ostatných žánroch, predovšetkým v populárnej hudbe. Violončelo sa notuje v basovom kľúči, vo vyšších pasážach sa používa tenorový alebo husľový kľúč.

[upraviť] Stavba

Celé (4/4) violončelo má tieto parametre:

• Dĺžka trupu: 750 – 760 mm
• Výška lubov: 111 mm
• Dĺžka chvejúcich sa strún: 690 mm
• Priemer strún: 0,8 – 2 mm
• Dĺžka sláčika: 710 – 730 mm

Violončelo je väčšie než husle a viola, ale menšie ako kontrabas. Pri hraní sa pridržiava medzi kolenami a o zem sa opiera bodcom, ktorý je často zakončený gumovou špičkou zabraňujúcou skĺznutiu nástroja. Tak ako u huslí a violy je horná doska violončela vyrábaná zo smrekového dreva, luby a spodná doska z javorového. Najlacnejšie nástroje mávajú obe dosky vyrobené z laminátu, naopak niektoré moderné čelá sa vyrábajú z plastu vystuženého uhlíkovým vláknom.

Violončelo má prakticky rovnakú stavbu ako husle, pozri stavba huslí. V porovnaní s husľami je dĺžka trupu violončela približne dvojnásobná, výška lubov asi štvornásobná. Tým sa relatívne zosilňuje prvý alikvótny tón, čo má za následok pre čelo typický vrelý tón.

Podobne ako u huslí existujú aj menšie varianty violončiel určené na výučbu detí. Ľudia menšej postavy často používajú sedemosminové (tzv. dámske) čelo, ktoré je o niečo menšie, a tým umožňuje pohodlnejšiu hru pri nízkych polohách.

[upraviť] Vývoj

Violončelo má z rodiny husľových nástrojov (teda tých, ktoré sa vyvinuli z nástroja viola da braccio) najhlbší zvuk. Tieto nástroje sa vyvíjali paralelne s tzv. violovými nástrojmi (odvodené od violy da gamba). Prvé moderné violončelo vyrobil v Cremone v roku 1572 Andrea Amati. Na rozdiel od dnešných nástrojov nemali vtedajšie violončelá bodec (približne do roku 1800) a museli sa držať pevne medzi kolenami; drevená časť barokových sláčikov bola prehnutá von, dnes je u všetkých nástrojov prehnutá dovnútra. Ďalšími významnými výrobcami violončiel sú Gasparo da Salo (1540 – 1609), Giovanni Paolo Maggini (1581 – 1632) a Antonio Stradivari (1644 – 1737).

[upraviť] Zvukové vlastnosti

Violončelo vydáva bohatý a vrelý zvuk, v niektorých polohách veľmi podobný ľudskému hlasu. Pri hraní vysokých tónov pripomína violu.

Následné charakteristiky jednotlivých strún môžu byť subjektívne, na každého poslucháča môžu pôsobiť rôzne:

• Struna C je najnižšia a vydáva hlboký basový tón.
• Struna G má trošku svetlejší a mäkší tón. Veľmi často sa používa v barokových skladbách pri hraní basso continuo.
• Struna d má tón typický pre violončelo: vrelý, niekedy „nosový“, bohatý na vyššie harmonické frekvencie. Je veľmi často využívaná v sólových skladbách.
• Struna a vydáva svetlý, útly zvuk a je taktiež hojne využívaná v sólovej hre. Pri vyšších polohách zvuk violončela nápadne pripomína violu.

Violončelo je možné podladiť a pozmeniť tak rozsah nástroja, ako je tomu napr. v Sonáte pre cello sólo Zoltána Kodálya, kde sa struna C podladí o poltón nižšie (na H).

[upraviť] Herná technika

Violončelo sa o zem opiera bodcom, pridržiava sa medzi kolenami, horná časť zadnej dosky sa opiera o oblasť hrudného koša a krk violončela sa nachádza vedľa hráčovho krku (pričom sa ho nedotýka). Struna C je najbližšie k hráčovi. V minulosti sa považovalo za neslušné, aby hrali ženy na čelo týmto spôsobom, a preto mávali nástroj opretý o zem vedľa oboch nôh.

Herné techniky sú v podstate rovnaké ako u huslí alebo u violy. Pri violončele sa okrem toho používa tzv. palcová poloha, keď palec ľavej ruky drží dve struny, spravidla v úrovni hornej dosky (podobne ako pri barré hmatoch na gitare) a ostatnými prstami hráč stláča jednotlivé struny.

😀 Pozrite sa… 😀

KLAVIR:

Klavír (z lat. Claves = kľúče, klávesy) alebo hovorovo piano je rozmerný strunový hudobný nástroj. Jeho zvuk vzniká chvením strún, rozkmitaných úderom drevených kladiviek. Klavír môže byť používaný ako sólový i sprievodný nástroj, či ako súčasť orchestra.

Hráč na klavír sa nazýva klavirista, klaviristka.

Po baroku nasledovali ďalšie hudobné obdobia a klavíru sa začala venovať čoraz väčšia pozornosť.Jeho rýchly rozvoj nastal v 30. rokoch 19. storočia, keď získal podobu, akú si zachoval dodnes.

Existovali hudobní skladatelia, čo skladali skladby takmer výlučne pre klavír, napr. Robert Schumann, Fryderik Chopin (romantizmus). Dá sa povedať, že klavír je nástroj výsostne romantický. V tomto období nechýbal v žiadnom meštiackom dome.

Ani s príchodom modernej hudby klavír neodišiel do úzadia, práve naopak. Klavír je mimoriadne obľúbený nástroj, preto ho môžete počuť vo viacerých hudobných štýloch, pre jeho vynikajúci zvuk, ktorý v mnohých ľuďoch evokuje zaujímavý pocit.

Je to dokonalý hudobný nástroj, ktorý si zaslúži maximálnu úctu a pozornosť. Aktívna životnosť klavíra je v podstate neobmedzená. Tá je podmienená nielen úrovňou konštrukcie a kvalitou výroby, ale aj osobnou starostlivosťou.

Učiť sa hrať na klavíri je v mnohom dosť ťažké, vzhľadom na to, že človek musí koordinovať hru desiatich prstov. Preto treba začať postupne, od základov až po bezchybnú hru. A to rozhodne nejde rýchlo a bez trpezlivosti a dobrého učiteľa. Dôležitá je totiž schopnosť improvizácie, rozvoj harmonického cítenia atď.

Vynašlo sa už viac zaujímavých spôsobov výučby hry na klavíri, ako napríklad skupinové.

😀 Pozrite sa… 😀

HARMONIKA:

Harmonika je polifoni i aerofonski muzički instrument sa klavijaturom ili dugmadima. Muzičar na harmonici (harmonikaš) rukama širi i skuplja mjeh čija zračna struja prolazi kroz ventile. Ove ventile kontolišu harmonikaševi prsti pritiskom na tipke.

Osim u tradicionalnoj, narodnoj muzici, harmonika je prisutna i kao instrument i u zabavnoj i u klasičnoj muzici. U upotrebi su dvije vrste harmonika: s klavijaturom i s dugmetima. Veličina i zvukotvorna različitost harmonike zavisi od broja tipki na klavijaturi, broju registara i broju basova. Za harmoniku postoji danas poprilično opsežna stručna literatura, čijem obogaćenju doprinose i brojne obrade poznatih kompozicija velikih kompozitora.

U većini slučajeva je jedan od vodećih instrumenata u orkestrima koji izvode sevdalinke.

😀 Pozrite sa… 😀

Andre Rieu… :D

Skorý život a štúdium

Názov Rieu je francúzskeho Huguenot pôvodu. [1] začal učiť hrať na husle v piatich rokoch. Jeho otec, rovnakého mena, bol dirigent Maastrichtskej Symfonického orchestra hl. Od útleho veku sa vyvinul fascináciu s orchestrom. Študoval hru na husle na konzervatóriu v Royal v Liège a na konzervatóriu Maastrichtu, (1968-1973). Jeho učitelia vrátane Jo Júda a Herman Krebbers. Od roku 1974 do roku 1977, absolvoval Hudobné akadémii v Bruseli, štúdium s André Gertler, nakoniec získal jeho hodnosť „Premier Prix“ z Bruselu Kráľovskej konzervatóriu. [2]
[Editovať] Kariéra

Na univerzite vykonával zlato a striebro valčík od Franza Lehár. Povzbudený reakcie publika sa rozhodol pokračovať v valčík formulár. Rieu tvoril Salon Maastrichtskej Orchestra a vystupoval ako huslista s Limburg symfonickým orchestrom. V roku 1987, on vytvoril Johann Strauss orchester a jeho vlastnú produkčnú spoločnosť. Od tej doby, jeho melodramatické divadelné predstavenia a rock-star vystupovanie majú pre niektoré boli spojené s obnovou kategórie valčík hudby. André Rieu hrá 1667 Stradivariho husle. [1]

V septembri 2007 Rieu vykonaná v Austrálii prvýkrát sólo, bez jeho orchestra v Sandringham Hotel, v predmestí Bayside Melbourne Sandringham hrať „My Way“ a „tancovať Matilde“-a druhý deň sa objavil v Arena Cove Sydney, Warringah Mashopping s rovnakým súborom. V apríli roku 2009 (Dublin) / jún 2009 (UK), on robil portrétu vzhľad ako sám na „Ramsay Street“ v long-running austrálskych soap opera susedov. [3]
[Upraviť preklad] Johann Strauss Orchestra
Hlavný článok: Johann Strauss Orchestra

Orchester začal v roku 1987 s 12 členmi a prvý koncert bol uvedený dňa 1. januára 1988. Teraz sa hrá s medzi 80 a 150 hudobníkov. V čase, keď sa orchester prvé turné po Európe, tam sa objavil nový záujem o valčíka hudbe. Oživenie začalo v Holandsku a podnecovala ich záznam druhého valčíku z Suites Jazz Shostakovich. V dôsledku toho, Rieu stal sa známy ako „valčík kráľ“.

Rieu a jeho orchester sa vykonávajú po celej Európe, Severnej a Južnej Amerike a Japonsku. Vyhrať rad ocenení, vrátane dvoch World Music Awards, ich nahrávky už zlato a platina v mnohých krajinách, vrátane 8-krát Platinum v Holandsku.

Nahráva aj DVD a CD repertoár na jeho vlastné nahrávacie štúdio v Maastrichte v širokej škále klasickej hudby, rovnako ako populárne a ľudovej hudby, plus hudba od známych soundtrackov a hudobné divadlo. Jeho živé orchestrálne prezentácie, v tandeme s neustálym marketingu, prilákali na celom svete divákov k tomuto žánru, klasickej hudby.

😀

Andre Rieu: TITANIC song 🙂

Andre Rieu: AMAZING grace 😀

Andre Rieu: BOTANY bay 🙂

Andre Rieu: AMIGOS para siempre 😀

Andre Rieu:  I Belong To Me 🙂

Andre Rieu: Romantic Paradise 🙂

…

😉

Srbsko =)

Srbija je parlamentarna republika u jugoistočnoj Evropi. Službeno ime države je Република Србија/Republika Srbija. Graniči na sjeveru sa Mađarskom, Na istoku sa Rumunijom i Bugarskom, a na jugu sa Makedonijom i Kosovom, na jugozapadu sa Crnom Gorom, a na zapadu sa Bosnom i Hercegovinom i Hrvatskom. Srbija zvanično ne priznaje otcjepljenje Kosova, te ga smatra i dalje svojim dijelom. Novija historija Srbije je vezana za raspad SFR Jugoslavije. Nakon otcjepljenja bivših republika SFRJ 1992. godine, Srbija se smatra zakonskom nasljednicom Savezne republike Jugoslavije .^[2]

pozrime sa toto je srbska himna:

Željko Joksimović: Na druhom meste v Evroviziji  =) Pozrime sa

Slnko

Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vo vnútri (v Unicode ).

Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×10³⁰ kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.10²⁶ W. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara).

Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.

• 3. mája sa oslavuje Deň slnka.
• Vývoj predstáv o SlnkuSlnko bolo v staroveku v mnohých kultúrach uctievané ako božstvo. V starovekom Grécku bol bohom Slnka Helios. Tento boh cestoval každý deň po oblohe v zlatom voze. V starovekom Ríme to bol Sol a v starovekom Egypte sa boh Slnka nazýval aj Ré, Ra alebo Amon. V astrológii je okrem iného symbolom vitality. Tieto označenia sa používajú ešte aj dnes na pomenovanie javov alebo predmetov, ktoré majú nejaký súvis so Slnkom, napríklad solárna bunka a hélium. Vo viacerých kultúrach bolo Slnko symbolom života a znovuzrodenia.Anaxagoras sa v roku 434 pred Kr. domnieval, že Slnko je kopa horiaceho kameňa, o málo väčšia než Grécko. Anaximandros si predstavoval vznik Slnka takto: tvrdil, že sa látka plodiaca od večnosti teplo a chlad pri vzniku tohto sveta oddelila a že z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje zem, vyrástla akási ohnivá guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných kruhovitých pásov, vznikli slnko, mesiac a hviezdy. Slnko je kruh dvadsaťosemkrát väčší než zem, podobný vozovému kolesu; má dutý veniec bahrov plný ohňa a na jednom mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor mechu. (z Aetia)

  Podľa predstáv mnohých civilizácií Slnko obiehalo okolo Zeme a nie Zem okolo Slnka. Aristoteles vo svojom modeli vesmíru umiestnil Slnko medzi obežnú dráhu Mesiaca a Merkúra. Táto predstava sa udržiavala ešte veľmi dlho. Napriek tomu, že Aristarchos zo Samu zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka, jeho heliocentrické predstavy sa neujali. Názor, že Zem je stredom vesmíru, pretrvával až do roku 1507, keď Mikuláš Kopernik predložil svoje prvé tézy o heliocentrizme. Vo výskume Slnka výrazne pomohol aj objav ďalekohľadu. Galileo Galilei pomocou neho pozoroval slnečné škvrny. Toto zistenie pobúrilo katolícku cirkev, pretože až dovtedy sa tradovalo, že Slnko sa skladá z „dokonalého, čistého éteru“ a teda nemôže obsahovať tmavé miesta. V nasledujúcich dvoch rokoch sa však vyskytli minimálne štyri ďalšie pozorovania slnečných škvŕn.

  

  

  Slnko v röntgenovom spektre. Tmavé oblasti sú koronálne diery, svetlé škvrny sa nazývajú aktívne oblasti.

  V 17. storočí jezuita Christoph Scheiner zistil, že Slnko rotuje okolo svojej osi podobne ako Zem. Tento objav urobil na základe pozorovania slnečných škvŕn. Ďalší pokrok v približovaní sa ku skutočnej podstate Slnka urobili Keplerove zákony a Newtonov gravitačný zákon. Vďaka nim sa zistilo, že Slnko je veľmi hmotné a všetky telesá Slnečnej sústavy obiehajú okolo neho. Veľkosť a vzdialenosť Zeme od Slnka boli po prvýkrát pomerne presne určené v roku 1672 Giovannim Cassinim a Johnom Flamsteedom. V roku 1814 nemecký astronóm Joseph von Fraunhofer použil spektroskop pre analýzu slnečného svetla a zistil, že spektrum Slnka je prerušované tmavými absorpčnými čiarami. Tieto čiary boli pomenované Fraunhoferove čiary a zohrali veľkú úlohu pri poznávaní chemického zloženia Slnka.

  Druhá polovica 19. storočia bola venovaná intenzívnemu štúdiu Slnka a hviezd, pretože Slnko je tiež len hviezda a poznávanie Slnka nám umožňuje poznať aj ostatné hviezdy a naopak, výskum hviezd pomôže prehĺbiť poznatky o Slnku. Príčina jeho žiarenia však ostávala dlho nejasná. Jedna hypotéza vyslovená škótskym inžinierom Johnom Waterstonom, hovorila, že vyžiarená energia pochádza z gravitačnej kontrakcie Slnka. Druhá hypotéza, ktorú predložil J. Mayer hovorila, že teplota Slnka je udržiavaná dopadmi meteoritov na jeho povrch. Ďalším významným krokom v spoznávaní Slnka bol objav spektroskopie. Vďaka nej bolo možné spoznať chemické zloženie Slnka. Ako ďalší možný zdroj energie Slnka sa začala pokladať jadrová reakcia. Formy jadrovej reakcie však mohli byť rôzne (fúzia, jadrový rozpad). Až v roku 1938 navrhol nemecký fyzik Hans Bethe jadrovú fúziu ako zdroj energie Slnka. Táto teória bola definitívne potvrdená až v roku 2002.

  [upraviť] Fyzikálne a iné vlastnosti

  Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso slnečnej sústavy. Má približne 109-krát väčší priemer ako Zem a 1 300 000-násobne väčší objem. Je to obrovská rotujúca plazmová guľa s priemernou hustotou len o málo väčšou ako hustota vody^[2]. Smerom k jeho stredu hustota aj teplota narastá. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda Galaxie patriaca k jej diskovej populácii. Jeho hmotnosť a svietivosť je však väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka. Priemer hmotnosti a svietivosti hviezd v Galaxii tvoria červené trpaslíky. V porovnaní s priemernými hviezdami Galaxie je teda jeho hmotnosť a svietivosť nadpriemerná, v porovnaní s hviezdami viditeľnými na oblohe voľným okom je však podpriemerná. Voľným okom totiž vidíme väčšinou len tie najväčšie a najžiarivejšie hviezdy (červené trpaslíky voľným okom nie sú pozorovateľné). Zvláštnosťou Slnka je tiež to, že je to osamotená hviezda (netvorí dvojhviezdny alebo viacnásobný systém) a tiež nie je členom žiadnej hviezdokopy.

  

  

  Na tejto fotografii je jasne viditeľné, že Slnko má bielu farbu^[3]

  [upraviť] Farba Slnka

  Slnko je hviezda hlavnej postupnosti, spektrálnej triedy G2, čo znamená, že je to žltá hviezda o niečo hmotnejšia a teplejšia ako priemerná hviezda, ale oveľa menšia ako modrý obor. Hviezdy rovnakého spektrálneho typu ako Slnko pozorujeme na oblohe ako žlté. Hoci Slnko vyžaruje žiarenie v celom elektromagnetickom spektre, najintenzívnejšie vyžarovanie má na vlnovej dĺžke 501 nm. Tejto hodnote je blízke aj maximum citlivosti ľudského oka pri jasnom osvetlení (555 nm). Nakoľko však slnečné spektrum obsahuje všetky farby, pri pohľade zo Zeme vyzerá byť biele. Ak jeho svetlo prechádza cez prekážky (oblaky) alebo cez hrubšiu vrstvu atmosféry (pri východe a západe), jeho farba je skreslená na žltú, oranžovú až červenú. Hlavná postupnosť, označovaná aj ako V, znamená, že Slnko je v stabilnom štádiu vývoja a v svojom jadre premieňa ľahký vodík (prócium) na hélium.

  [upraviť] Tvar Slnka

  Slnko je takmer dokonalá guľa^[4] so sploštením približne 11 milióntin, čo znamená, že polárny priemer sa líši od rovníkového iba o 10 km. To je čiastočne preto, že odstredivý efekt slnečnej rotácie je 18 miliónovkrát slabší ako príťažlivosť na povrchu (na rovníku).

  Podobne ako Zem, aj Slnko má vlastnú súradnicovú sieť, ktorá slúži napríklad na určovanie polohy slnečných škvŕn. Táto sústava sa nazýva heliografická sústava súradníc a určuje sa na nej heliografická dĺžka a heliografická šírka. Heliografická šírka sa meria od slnečného rovníka, vzťažnou kružnicou pre heliografickú dĺžku je tzv. Carringtonov poludník.

  [upraviť] Zloženie Slnka

  Zloženie Slnka nie je presne známe. Sonda Genesis, ktorá mala odobrať vzorky slnečného vetra, zlyhala v roku 2004, keď sa jej neotvoril padák pri vstupe do zemskej atmosféry. Množstvo informácii o chemickom zložení Slnka máme zo slnečného spektra. Všeobecne sa však udáva, že 92,1 % Slnka tvorí vodík a 7,8 % hélium (tieto percentá udávajú počet atómov, z hľadiska tiaže tvorí vodík 75 % a hélium 25 %). V jadre je zastúpenie hélia väčšie ako vo vonkajších vrstvách, pretože od jeho vzniku tu neustále prebieha premena vodíka na hélium. V jadre tvorí vodík už iba 34 % a hélium 64 %. Rozborom slnečného spektra sa tiež zistilo, že väčšinou v stopových množstvách Slnko obsahuje všetky chemické prvky známe aj na Zemi.

  [upraviť] Stavba Slnka

  

  

  Vnútorná stavba Slnka

  Slnečné teleso a jeho atmosféra – heliosféra sa delí na niekoľko vrstiev. Vrstvy Slnka od stredu na povrch sú nasledovné:

  [upraviť] Jadro

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Jadro Slnka

  Jadrom Slnka sa považuje oblasť, ktorá siaha do vzdialenosti 175 000 kilometrov od stredu. Má teplotu 14 000 000 K, tlak v strede 150×10⁹ atmosfér. V jadre je sústredených až 49,9% celkovej slnečnej hmotnosti. Pri takejto teplote sú už atómy rozložené na jadrá a samostatne sa pohybujúce elektróny. Pod vplyvom obrovskej teploty a tlaku tu prebieha termonukleárna reakcia (nukleárna fúzia), premieňajúca ľahký vodík (prócium) na hélium. Reakcia prebieha v troch fázach. Každú sekundu sa premení okolo 8,9×10³⁷ protónov (jadier vodíka) na jadrá hélia (inými slovami: 700 miliónov ton vodíka fúzuje na 695 miliónov ton hélia). Zo štyroch jadier atómov ľahkého vodíka – prócia vzniká jedno jadro hélia. Každú sekundu v jadre prebehne rádovo 10³⁸ reakcií. Drvivá väčšina uvoľnenej energie má formu gama žiarenia a postupuje do radiačnej zóny.

  [upraviť] Radiačná zóna

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Oblasť žiarivej rovnováhy

  Má teplotu 2 000 000 K až 7 000 000 K. Je to priestor medzi jadrom Slnka a styčnou vrstvou. Je tvorená slnečnou plazmou s hustotou je 20 g/cm³ v spodných vrstvách a asi 0,2 g/cm³ na hornej hranici. Teplota tejto vrstvy už nedostačuje na prebiehanie termojadrových reakcií. Všetka energia vznikajúca v jadre sa cez túto oblasť prenáša žiarením. Vzhľadom na veľkú hustotu prostredia a neustále pohlcovanie fotónov sa žiarenie pohybuje smerom k povrchu len veľmi pomaly. Zároveň klesá jeho vlnová dĺžka. Energia, ktorú tieto fotóny klesaním vlnovej dĺžky strácajú, sa mení na tepelnú energiu častíc vrstvy žiarivej rovnováhy.

  [upraviť] Tachoklína

  Tachoklína je medzivrstva. Táto pomerne tenká vrstva bola objavená meraniami družice SOHO. Predpokladá sa, že tu sa generuje magnetické pole Slnka. Dochádza tu tiež k zmene rýchlosti prúdov plazmy a zmene rotačnej rýchlosti.

  [upraviť] Konvektívna zóna

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Konvektívna zóna

  Konvektívna zóna je najvrchnejšia časť vnútra Slnka a začína asi 200 km pod viditeľným povrchom Slnka. Tak ďaleko od jadra sa už prenos tepla žiarením stáva málo účinným, pretože niektoré ióny sú vďaka nízkej teplote schopné fotóny pohltiť a neemitovať ich ďalej. Zahriata hmota spôsobuje v slnečnej plazme turbulenciu a ďalší prenos energie sa preto deje prúdením – konvekciou. Pri konvekcii sa prenášaný plyn rýchlo ochladzuje a rozpína. Vrcholky výstupných prúdov z konvektívnej zóny možno pozorovať vo fotosfére ako granuly a supergranuly. Táto časť Slnka má teplotu 2 000 000 až 6 000 K.

  

  

  Fotosféra so skupinou slnečných škvŕn

  [upraviť] Fotosféra

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Fotosféra

  Fotosféra je viditeľný povrch Slnka, na ktorom sa zjavujú tmavé miesta – slnečné škvrny alebo naopak jasné fakulové polia. Má hustotu 10²³ častíc/m³. Teplota je asi 5 700 K. Fotosféra je najchladnejšia časť Slnka. Jej hrúbka je asi 200 až 300 km. Na povrchu Slnka je pozorované veľké množstvo vertikálnych pohybov. Celú fotosféru pokrývajú slnečné granuly – stúpajúce a klesajúce plazmové útvary s veľkosťou asi 1 000 km. Ich predĺžením vznikajú spikuly, niekoľko tisíc kilometrov vysoké plazmové útvary zasahujúce až do chromosféry. Ďalšie vertikálne pohyby sa nazývajú supergranulácie, obrie cely a slnečné oscilácie. Slnečné oscilácie vznikajú vďaka zvukovým vlnám v konvektívnej vrstve Slnka. Ich skúmaním sa zaoberá helioseizmológia.

  [upraviť] Chromosféra

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Chromosféra

  Chromosféra je vrstva silno ionizovaného plynu (plazmy) hrubá asi 15 000 km. Je to spodná časť slnečnej atmosféry. Počas zatmenia Slnka ju je vidno ako červenkastý svetelný úkaz. Červenkastá farba je spôsobená tým, že maximum jej žiarenia sa nachádza vo vodíkovej čiare H-alfa, čomu zodpovedá vlnová dĺžka 656,7 nanometrov. Má hustotu plynu 10⁻¹⁵ g/cm³. Teplota so stúpajúcou výškou vzrastá a jej priemer je 300 000 K. V chromosfére pozorujeme úkazy zvané flokuly, fibrily, protuberancie a erupcie. Z fotosféry sem zasahujú spikuly, vrcholky konvektívnych prúdov (granúl).

  [upraviť] Prechodová oblasť

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Prechodová oblasť

  Prechodová oblasť (v niektorých zdrojoch sa neuvádza) je tenká a nepravidelná vrstva slnečnej atmosféry, ktorá oddeľuje horúcu korónu od chladnejšej fotosféry. Teplota sa tu náhle mení z 20 000 K (na hranici s chromosférou) na 1 milión K (na hranici s korónou). Táto vrstva sa skúma hlavne v ultrafialovej časti spektra. Z pozorovaní vyplýva, že prechodová vrstva je skôr obálkou okolo nehomogenít, ako napr. spikuly, ako súvislou vrstvou. Jej priemerná výška nad pokojnými oblasťami Slnka je okolo 1 700 km ± 800 km.^[5]

  [upraviť] Koróna

  

  

  Protuberancia na okraji slnečného disku

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Koróna

  Koróna je hrubá 15 000 km až 1 alebo 2 milióny km. Je to najvrchnejšia a najteplejšia vrstva slnečnej atmosféry. Možno ju pozorovať počas úplných zatmení Slnka alebo pomocou koronografu. Jej teplota dosahuje 1 000 000 K, čiže je asi stokrát teplejšia než fotosféra. Príčina vysokej teploty koróny dodnes nie je uspokojivo vysvetlená.

  Je extrémne riedka, jej hustota dosahuje len 10¹¹ častíc/m³. Aj v koróne sa vyskytujú erupcie a protuberancie. Rozpínaním koróny do okolitého priestoru vzniká slnečný vietor. Prúdenie tepla nastáva smerom z koróny do nižších oblastí Slnka. Toto tepelné rozhranie, kde sa teplota náhle mení z asi milióna Kelvinov v spodnej koróne na asi 20 000 Kelvinov vo vrchnej chromosfére, je práve prechodová oblasť. Hmota koróny neustále uniká do okolitého priestoru rýchlosťou asi milión ton každú sekundu. Toto množstvo sa zvyšuje až na miliardy ton pri slnečných erupciách. Náhle úniky hmoty sa nazývajú výrony koronálnej hmoty alebo ejekcia koronálnej hmoty (po anglicky coronal mass ejection, skratka CME). V užšom zmysle siaha koróna do vzdialenosti niekoľkých slnečných polomerov, v širšom zmysle za vrchnú časť koróny možno považovať celú oblasť, kam siaha slnečný vietor, až po heliopauzu.

  [upraviť] Slnečná energia

  Takmer všetka energia Slnka je vyžarovaná vo forme elektromagnetického žiarenia, ktoré je nevyhnutné pre všetky formy života na Zemi. Všetko elektromagnetické, čiže aj viditeľné žiarenie opúšťa Slnko cez fotosféru. Každú sekundu vyžiari Slnko toľko energie, že by to stačilo pokryť potreby celého sveta na viac než 1000 rokov. Termojadrové reakcie v strede Slnka, produkujú energiu 4,26 milióna ton hmoty (podľa E = m × c²) alebo energiu výbuchu okolo 9,1×10¹⁶ ton TNT za sekundu. Táto termojadrová energia je zdrojom všetkej energie Slnka.

  

  

  fotografia slnečnej chromosféry vytvorená sondou Hinode (Solar-B) 12. januára 2007

  Energia vzniká vo forme fotónov gama žiarenia a neutrín. Na povrch Slnka, do fotosféry, sa energia dostáva prostredníctvom konvekcie, absorpcie a emisie a opúšťa ho v podobe elektromagnetickej radiácie a neutrín (a v malej miere tiež ako kinetická a termálna energia slnečného vetra a ako energia magnetických polí). Tlak žiarenia, ktoré sa dostáva na povrch Slnka, je obrovský a vyrovnáva pôsobenie gravitačnej sily, ktorou sú všetky časti Slnka priťahované k jeho stredu. Hovoríme, že Slnko je v hydrostatickej rovnováhe. Fyzici sú schopní spustiť neriadenú termonukleárnu reakciu vo vodíkovej bombe. Riadená jadrová fúzia možno bude v budúcnosti využívaná na výrobu elektrickej energie vo fúznych reaktoroch.

  Slnečné neutrína možno detegovať pomocou neutrínových detektorov. Sledovanie slnečných neutrín je dôležité, pretože nám môžu poskytnúť informácie o jadre Slnka v takmer reálnom čase na rozdiel od fotónov, ktorým cesta do fotosféry trvá státisíce až milióny rokov. Súčasný počet pozorovaných slnečných neutrín je však asi trikrát menší, ako počet neutrín predpovedaných teóriou. Tento rozdiel medzi predpokladaným a skutočným počtom neutrín sa dlho nepodarilo uspokojivo vysvetliť. Meranie neutrínového detektora Subdury Neutrino Observatory však potvrdilo predpokladanú teóriu, že neutrína majú nenulovú hmotnosť a že počas svojej cesty zvnútra Slnka k Zemi neutrína oscilujú medzi elektrónovým neutrínom, miónovým neutrínom a tauónovým neutrínom. Detektory používajúce chlór alebo gálium však mohli zachytiť len elektrónové neutrína, čiže len tretinu celkového počtu slnečných neutrín.^[6].

  Od svojho vzniku už Slnko spotrebovalo polovicu svojich zásob vodíka. Ďalších približne 5 miliárd rokov bude ešte v Slnku prebiehať termonukleárna reakcia, až kým sa neminú zásoby vodíka v jadre. Vtedy sa na krátky čas poruší hydrostatická rovnováha. V konečnom dôsledku narušenia rovnováhy sa vonkajšie vrstvy Slnka nafúknu do rozmerov tzv. červeného obra, čím pravdepodobne pohltia niektoré vnútorné planéty našej sústavy.

  [upraviť] Magnetické pole Slnka

  

  

  Slnečné škvrny sú najviditeľnejším prejavom slnečnej aktivity. Vznikajú v miestach, kde magnetické pole zabraňuje prúdeniu tepla z vnútorných častí Slnka a preto sa toto miesto ochladí a stmavne.

  Slnko má silné magnetické pole. Celkové magnetické pole Slnka má hodnotu približne 10⁻⁴ Tesla, lokálne polia slnečných škvŕn dosahujú až 10⁻¹ T^[7]. Väčšina útvarov na jeho povrchu, ako aj slnečná aktivita úzko súvisia s magnetickým poľom. Slnko je magneticky premenná hviezda. Polarita jeho poľa a orientácia jeho siločiar sa mení spolu s 11-ročným slnečným cyklom. V maxime slnečného cyklu je magnetické pole Slnka veľmi zložité, v minime je najviac zastúpený dvojpólový moment.

  Celkové magnetické pole vzniklo v pôvodnom magnetizme plynno-prachovej slnečnej hmloviny, z ktorého vzniklo Slnko a ostatné objekty Slnečnej sústavy. Toto pole sa podľa posledných meraní vyskytuje všade na Slnku. Ďalšia zložka celkového magnetického poľa sú tzv. lokálne magnetické polia. Sú veľmi premenlivé a najsilnejšie sú v miestach tzv. aktívnych oblastí. Vznik tohoto magnetického poľa, ako aj vznik a vývoj fotosférických, chromosférických a koronálnych objektov, nevieme zatiaľ celkom vysvetliť.

  [upraviť] Fyzikálne pohyby Slnka

  [upraviť] Rotácia

  Všetka hmota na Slnku je vďaka extrémnej teplote v skupenstve plazmy. To umožňuje, aby Slnko rotovalo rýchlejšie na rovníku ako vo vyšších zemepisných šírkach. Kvôli tomuto rozdielu je magnetické pole Slnka deformované a tvarom pripomína silotrubicu. Táto deformácia magnetického poľa tiež spôsobuje erupcie a spúšťa vytváranie slnečných škvŕn a protuberancií. Slnko rotuje okolo svojej osi v porovnaní s inými hviezdami pomaly. Nakoľko nie je pevným telesom, ani rýchlosť jeho rotácie nie je všade rovnaká. Na rovníku sa Slnko otočí raz za 25,38 dňa, na póloch raz za 36 dní. Toto sa nazýva diferenciálna rotácia. Vnútro Slnka sa otáča ako tuhé teleso jednotnou rýchlosťou jedna otáčka za 27 dní. Toto je len synodická doba rotácie, čiže rotácia, ktorá berie do úvahy aj rotáciu Zeme. Voči nehybnému objektu sa Slnko otočí okolo svojej osi priemerne raz za 25,38 dňa – siderická rotačná doba.

  [upraviť] Obeh Slnka

  Slnko sa voči Zemi a ostatným telesám Slnečnej sústavy takmer nepohybuje. Napriek tomu ako každá hviezda vykonáva v priestore pohyb. Hlavným pohybom je obeh okolo jadra Galaxie. Slnko obehne stred Mliečnej cesty vo vzdialenosti od 25 000 do 28 000 svetelných rokov za 226 Ma (226 miliónov rokov). Slnko neobieha stred galaxie po kruhovej alebo eliptickej dráhe, ale vykonáva zvláštny pohyb po tzv. galaktických epicykloch. Galaktický epicyklus je elipsa, ktorej stred obieha okolo stredu Galaxie po kružnici. Jeden obeh Slnka okolo stredu Galaxie sa nazýva galaktický rok. Slnko má zhruba 15 až 20 galaktických rokov, čiže od svojho vzniku absolvovalo už 15 až 20 obehov.

  [upraviť] Slnečná aktivita

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Slnečná aktivita

  Slnečná aktivita je komplex dynamických javov, ktoré sa v obmedzenom čase a priestore vyskytujú na slnečnom povrchu alebo tesne pod ním. Následkom týchto procesov je zmena magnetického poľa a zmena množstva vyvrhovaných častíc do okolitého priestoru. Elektricky nabité a neutrálne častice opúšťajúce korónu a s nimi súvisiace žiarenie a elektromagnetické polia sa nazývajú slnečný vietor. Častice slnečného vetra sa pohybujú po zakrivených špirálovitých dráhach. Je to preto, lebo sledujú siločiary slnečného magnetického poľa, ktoré v dôsledku svojej rotácie deformuje magnetické pole do tvaru tzv. Archimedovych špirál. Tie planéty slnečnej sústavy, ktoré majú magnetické pole, väčšinu častíc slnečného vetra od seba odkláňajú. Množstvo slnečného vetra závisí nielen od slnečnej aktivity, ale aj od miesta na povrchu Slnka, skadiaľ ho opúšťa. Najväčšie množstvá slnečného vetra sa uvoľňujú cez tzv. koronálne diery. Každú sekundu Slnko opustí asi 1 milión ton slnečnej plazmy. Od svojho vzniku až dodnes však takto Slnko stratilo len 0,1 % svojej hmoty.

  

  

  Vzplanutie v slnečnej fotosfére zaznamenané v oblasti extrémneho ultrafialového žiarenia

  V perióde slnečného cyklu sa mení tiež celkové množstvo jeho žiarenia – celkové vyžarovanie, nazývané tiež nesprávne aj slnečná konštanta. Táto hodnota však nie je konštantná. Každý štvorcový meter slnečného povrchu vyžiari za sekundu do priestoru 62,86×10⁶, celý povrch Slnka 3,826×10²⁶ J^[8]. Na Zem z toho dopadá asi 2×10 ¹⁷ J, ale asi polovicu z tejto hodnoty odráža a rozptyľuje zemská atmosféra.

  V blízkosti Zeme dosahuje slnečný vietor rýchlosť od 300 do 800 km/h. Množstvo slnečného vetra sa zvýši aj vtedy, keď dôjde k výronu koronálnej hmoty v dôsledku slnečnej erupcie. Výron koronálnej hmoty má nepriaznivý vplyv na družice a astronautov na obežnej dráhe. Na Zemi spôsobuje geomagnetické búrky, ktoré majú za následok poruchy navigácie, výpadky bezdrôtového spojenia, prípadne výpadky elektrického prúdu. Slnečná aktivita sa mení v závislosti od slnečného cyklu. Stredná dĺžka slnečného cyklu je 11 rokov. Tento cyklus má asymetrický tvar: nábeh cyklu do maxima trvá približne 4 roky, jeho pokles k minimu je pomalší – 7 rokov. Jeho najviditeľnejším prejavom sú slnečné škvrny. V čase slnečného minima sa na Slnku takmer nevyskytujú, v maxime je ich zase veľké množstvo. Maximá výskytu škvŕn nie sú rovnaké, pretože ich prekrýva druhý, 80-ročný slnečný cyklus. Ďalším prejavom slnečnej aktivity sú protuberancie. Protuberancie sú gigantické výrony plynu do slnečnej atmosféry, ktoré môžu nadobudnúť tvar slučiek.

  [upraviť] Obiehajúce telesá

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Slnečná sústava

  Slnko je jednoznačne dominantné teleso Slnečnej sústavy. Má 745-krát väčšiu hmotnosť ako všetky jej planéty spolu s Plutom dokopy. Slnko obiehajú planéty, asteroidy, meteoroidy, kométy a prach. Nie všetky objekty prechádzajúce Slnečnou sústavou sú gravitačne zachytené na obežných dráhach okolo Slnka, ale tieto výnimky sú zriedkavé a ich hmotnosť je malá. Medzihviezdne častice prechádzajúce slnečnou sústavou majú priemernú rýchlosť 26 km/s a ich rozmery len zriedka presiahnu jeden mikrometer.^[9]

  Obežné dráhy telies sú vo veľkej väčšine prípadov eliptické. Ich pohyb okolo Slnka popisujú Keplerove zákony. Na to, aby teleso opustilo obežnú dráhu okolo Slnka, musí vyvinúť minimálne tretiu kozmickú rýchlosť.

  [upraviť] Vznik a vývoj

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Vznik a vývoj slnečnej sústavy

  Slnko pravdepodobne vzniklo spolu s celou slnečnou sústavou zo slnečnej hmloviny. Pôvodná medzihviezdna hmota sa zhruba pred 7 miliardami rokov rozpadla na malé a relatívne husté útvary – globuly. Materiál v strede globuly sa vďaka gravitačnej kontrakcii postupne zahusťoval. Odstredivá sila zrýchľujúcej sa rotácie hmloviny sploštila pôvodne guľatú globulu do protoplanetárneho disku. V jeho strede sa utvorila protohviezda, v ktorej strede naďalej rástla hustota a tlak, až kým sa nezapálili termojadrové reakcie a Slnko sa nedostalo do stabilného štádia hlavnej postupnosti.

  Dĺžka života hviezdy typu G2 je približne 10 miliárd rokov (10 Ga) a Slnko vzniklo asi pred 4,5 miliardami rokov. Čaká ho teda ešte približne ďalších 5 miliárd rokov stabilnej existencie. Potom sa zásoby vodíka v jeho jadre minú, termojadrové reakcie na chvíľu prestanú a tlak žiarenia prestane pôsobiť proti tlaku jeho vlastnej gravitácie. Jadro sa zmrští, jeho teplota a tlak sa zvýši a dôjde k syntéze hélia na ďalšie chemické prvky, napríklad uhlík a kyslík. To mu zabezpečí stabilitu na ďalších pár miliónov až miliárd rokov. Vonkajšie vrstvy sa však začnú rozpínať, rednúť a chladnúť. Slnko prejde do štádia červeného obra. Jeho rozpínajúci sa povrch pohltí Merkúr, Venušu a možno aj Zem.

  Zásoby hélia v jadre však tiež nie sú večné. Po ich minutí opäť dôjde k zastaveniu jadrových reakcií a tentoraz už nebude mať čo zabrániť jadru Slnka v gravitačnom kolapse. Jadro skolabuje, scvrkne sa a zmení sa na bieleho trpaslíka – malú hustú horúcu hviezdu svietiacu však iba z nažiarených zásob. Vonkajšie vrstvy Slnka sa oddelia a vytvoria pomaly sa zväčšujúcu planetárnu hmlovinu. Biely trpaslík napokon vychladne. Hmlovina sa rozptýli a môže slúžiť ako časť materiálu pre vznik novej hviezdy a planetárnej sústavy.

  Pozri aj: Vznik hviezdy, vývoj hviezd

  [upraviť] Zdanlivý pohyb Slnka po oblohe

  

  

  Zdanlivý denný pohyb Slnka po oblohe na 50. stupni severnej zemepisnej šírky

  Zem obieha okolo Slnka a zároveň rotuje okolo svojej osi. Vďaka rotácii Zeme smerom zo západu na východ sa Slnko zdanlivo pohybuje opačným smerom – z východu na západ. Azimut jeho východu a západu sa mení v závislosti od ročného obdobia. V rámci zemepisnej šírky ostáva rovnaký len uhol, pod ktorým vychádza a zapadá. Na 48° severnej zemepisnej šírky (južné časti Slovenska) Slnko vychádza aj zapadá pod uhlom 42°. Na rovníku Slnko vychádza a zapadá pod uhlom 90°. Na póloch je uhol jeho východu nulový – nad a pod obzor ho vynáša len zdanlivý pohyb Slnka po ekliptike. Uhol, pod ktorým vychádza, ovplyvňuje aj dĺžku súmraku. Tá je najmenšia na rovníku a najväčšia na póloch.

  Obeh Zeme okolo Slnka spôsobuje zdanlivý pohyb Slnka po ekliptike. Tento pohyb sa deje proti smeru zemskej rotácie. Preto je slnečný – synodický deň o štyri minúty dlhší ako hviezdny – siderický. Slnko postupne prechádza zvieratníkovými súhvezdiami a znameniami zvieratníka. Dvakrát za rok prejde Slnko svetovým rovníkom a to v čase rovnodennosti. Od svetového rovníka sa nikdy nevzdiali na väčšiu vzdialenosť ako 23,5° (sklon rotačnej osi Zeme). Tým sa mení maximálna výška Slnka nad južným bodom horizontu. Na 48. rovnobežke sa jeho výška mení od 18,5° (zimný slnovrat) do 65,5° (letný slnovrat). Na obeh Zeme okolo Slnka sa vzťahujú ekliptikálne súradnice. Nakoľko Zem obieha Slnko nerovnomernou rýchlosťou, Slnko nekulminuje každý deň presne o dvanástej, resp. v letnom čase o jednej hodine. Tieto rozdiely medzi pravým slnečným časom a stredným slnečným časom vyrovnáva časová rovnica. Odfotografovaním každodennej polohy Slnka o tom istom čase dostaneme krivku s názvom analema.

  [upraviť] Zatmenie Slnka

  

  

  Úplné zatmenie Slnka. Na tejto fotografii je dobre viditeľná fotosféra, koróna aj protuberancie.

  Bližšie informácie v hlavnom článku: Zatmenie Slnka

  Zatmenie Slnka je jav, pri ktorom sa Slnko, Zem a Mesiac dostanú do jednej priamky. Stane sa to vtedy, keď je Mesiac v nove a zároveň v blízkosti roviny ekliptiky. Na určitých miestach pri pohľade zo Zeme Mesiac dočasne zakryje Slnko. Zhodou okolností je uhlová veľkosť Slnka približne rovnaká ako uhlová veľkosť Mesiaca, čo sa týka pozemského pozorovateľa, takže mesačný disk môže zakryť Slnko úplne. Vtedy hovoríme o úplnom zatmení. Úplné zatmenie Slnka sa prejaví len na úzkom páse, ktorý sa nazýva pás totality. Mimo tohto pásu je oveľa širšia oblasť, z ktorej možno pozorovať čiastočné zatmenie. Pri čiastočnom zatmení Mesiac zakryje len časť slnečného disku a takýto pokles jasnosti väčšinou nie je voľným okom pozorovateľný. V miestach úplného zatmenia Slnka dôjde k ochladeniu, zotmeniu a najjasnejšie hviezdy sa stanú viditeľnými. V minulosti sa v niektorých kultúrach tomuto prírodnému javu prisudzovali náboženské a mystické významy. Niekedy sa zatmenia využívali aj na vojenské účely. Pre astronómov mali úplné zatmenia Slnka veľký význam, pretože len počas nich bolo možné pozorovať slnečnú atmosféru a telesá v tesnej uhlovej blízkosti Slnka, ktoré boli inak prežiarené. Hoci v súčasnosti možno určité javy v slnečnej atmosfére pozorovať aj mimo zatmení pomôckou zvanou koronograf, slabšie vrstvy koróny a telesá v tesnej blízkosti Slnka sa mimo zatmenia zo Zeme pozorovať nedajú. Pri prstencovom zatmení Mesiac nezakryje Slnko celkom, ale po okrajoch zostáva viditeľný úzky prstenec slnečného kotúča.

  [upraviť] Pozorovanie Slnka

  [upraviť] Amatérske pozorovanie

  Slnko má na oblohe zdanlivý uhlový priemer asi 0,5°, presnejšie 31 oblúkových minút 59,2 sekundy v čase strednej vzdialenosti od Zeme. Je to jediná hviezda, na ktorej povrchu sú pozorovateľné nejaké detaily a tiež jediná hviezda, ktorú môžeme (bez využitia špeciálnej optiky) pozorovať ako kotúčik. Pozorovanie Slnka voľným okom je však nebezpečné. Aj letmý pohľad na Slnko môže vážne poškodiť zrak. Bezpečné nie je ani pozorovanie cez zadymené sklo. Na pozorovanie Slnka, či už voľným okom, alebo ďalekohľadom, sa odporúča používať špeciálne slnečné filtre. U ďalekohľadov je oveľa bezpečnejšie použiť objektívové filtre ako okulárové. Okulárové filtre sa môžu používať len pri refraktoroch a hrozí ich nečakané prasknutie alebo poškodenie zraku. Okulárové filtre tiež veľmi zaťažujú optiku ďalekohľadu. Ďalší spôsob pozorovania Slnka je projekcia. Tú je takisto možné robiť len cez refraktor, najlepšie triéder. Projekcia je premietanie obrazu Slnka cez neclonený ďalekohľad na podložku, napr. papier. Výhodou tejto metódy je, že takto môže Slnko pozorovať viacero pozorovateľov naraz a tiež je to jedna z najbezpečnejších metód pozorovania Slnka. Ďalekohľadom je možné pozorovať Slnko tiež fotograficky.

  

  

  Študenti pri pozorovaní slnečných škvŕn metódou projekcie

  Prakticky jediný útvar, ktorý sa dá na povrchu Slnka vidieť voľným okom, je slnečná škvrna, častejšie je však na ich pozorovanie potrebný aspoň malý ďalekohľad. Za dobrých podmienok sú ďalekohľadom pozorovateľné aj póry a fakulové polia. Pri úplnom zatmení Slnka je však možné vidieť aj pôsobivé protuberancie, chromosféru a korónu. Tieto útvary sa dajú pozorovať aj mimo zatmenia koronografom, ktorý však neumožňuje vidieť napríklad celú korónu, pretože slnečné svetlo rozptýlené v zemskej atmosfére je intenzívnejšie ako svetlo vzdialenejších častí koróny.

  Pri pozorovaní pozorovateľ vypĺňa pozorovací protokol, do ktorého zaznačí orientáciu kresby, miesto pozorovania, dátum a čas, pozorovacie podmienky, použitý filter a intenzitu viditeľnosti jednotlivých škvŕn. Pri zakresľovaní slnečných škvŕn cez ďalekohľad sa musia pridať údaje o heliografickej dĺžke stredu disku, heliografickú dĺžku centrálneho meridiánu, pozičný uhol rotačnej osi Slnka a číslo Carringhtonovej otočky v čase pozorovania.

  [upraviť] Najväčšie slnečné observatóriá

  Astronómovia sledujú Slnko buď veľkými zrkadlovými ďalekohľadmi, neutrínovými detektormi, slnečnými rádioteleskopmi, rádiointerferometrami, rádiopolarimetrami alebo rádiospektrografmi. Zrkadlové ďalekohľady umožňujú sledovať napríklad slnečnú fotoféru a javy prebiehajúce na nej. Neutrínové detektory zachytávajú slnečné neutrína, patrí medzi ne napríklad Slnečné observatórium Kamiokande (Japonsko). Rádioteleskopy zhromažďujú rádiové žiarenie Slnka pomocou jednej alebo niekoľkých parabolických antén. Rádiointerferometer je zariadenie skladajúce sa z dvoch alebo väčšieho počtu antén, ktoré sú elektricky spojené. Rádiopolarimeter meria polarizáciu slnečného rádiového žiarenia a rádiospektrograf zaznamenáva okamžité rozdelenie spektrálnej intenzity slnečných rádiových úkazov.

  Päť najväčších optických observatórií na svete, ktoré sa špecializujú na pozorovanie Slnka a slnečných javov

Malo o informatiki i računarstvu. :)

Informatika (engl. information technology) je nauka koja se bavi strukturiranjem, obradom i prenosom informacija.

Računarstvo (engl. computer science) je nauka koja se bavi računarskim hardverom, softverom, kao i teorijom računanja i njegovom primjenom.

Softver se bavi proučavanjem programskih jezika, programskih paradigmi kao i samih programa. Hardver se bavi proučavanjem računarske arhitekture i njenih periferija. Računar kao sprava je namijenjen za automatizovanje zadataka i izvršavanje računskih zadaća. Kompjuterima su se još u devetnaestom vijeku nazivali ljudi koji su izvršavali kompleksne računice.

Informatika i računarstvo nisu potpuno iste stvari, iako su veoma usko vezane jer se bave istim ili sličnim tematikama. Informatika se danas uglavnom ubraja u inženjerske ili tehničke nauke. Ona ima nezanemariv dio tema koje su isključivo teoretske prirode. Postoji problem i sa terminima u raznim jezicima zbog uske vezanosti informatike i računarstva, tako da se termin informatika uglavnom odnosi na računarstvo. Informatika je više teoretske prirode, ali se zato detaljno bavi softverom i strukturiranjem, obradom, pretvaranjem, pohranjivanjem i prijenosom informacija. Računarstvo obuhvata sve što je vezano za računar i računarsku nauku kao što je hardver, softver, izrada programa pomoću programskih jezika i tako dalje.

                      

Pozrime si video 😉

Naša trieda 7-2 :D

1.Lidia Bolerac:Lidka je vybornov žiačkov a velmi dobrov kamaratkov. 😉

2.Vladimir Brtka:Vlado je dobry žiak ale mohol bi bit lepši,a vjacej sa usilovat..

3.Želimir Černjoš:Željo je dobry žiak aj kamarat,ale tiež bi sa mohol viac pousilovat…

4.Alena Čižik:Alena je viborna žiačka,prekrasne spieva a hra na gitare 😀

5.Patrik Čižik:Patrik je velmi dobri žiak,dobry kamarat,ale mu je stale dosadne 😉

6.Jana Đuriš:Jana je vibornov žiačkov, a dobrov kamaratkov a zo všetkima sa kce družit..

7.Vanesa Đuriš:Vanesa je vibornov žiačkov,dobrov kamaratkov.. 😉

8.Ja Andrea.. 😀

9.Marina Hrješik:Marina je vybornov žiačkov,velmi dobrov kamaratkov… 😀

10.Aleksander Jarmocky:Sašo je dobrim žiakom,a vybornim kamaratom… 😉

11.Elena Jonaš:Elenka je velmi dobrov žiačkov a taktiež velmi super kamaratkov.. 😉

12.Želislav Jonaš:Željo je vibornim žiakom,a dobrim kamaratom. 😀

13.Dušan Kralik:Dušan je vibornim žiakom a dobrim kamaratom.. 😉

14.Ja Anna. 😀

15.Jan Marko:Jano je velmo dobrim žiakom a dobrim kamaratom. 😀

16.Nevena Michajlović:Nevena je dobrov žiačkov a velmi dobrov kamaratkov.

😉

17.Martin Pavlik:Marci je velmi dobrim žiakom a dobrim kamaratom  😀

18.Jano Suchanek:Suvi je velmi dobrym žiakom a vibornim kamaratom.. 😉

19.Sanja Suchanek:Sanja je velmi dobrov žiačkov a super kamaratkov.. 😀

20.Zuzana Suchanek:Zuza je vibornov žiačkov a dobrov kamaratkov. 😀

21.Miki Šimon:Miki je vibornim žiakom a super kamaratom 😉

22.Miroslav Šteker:MIro je dobrim žiakom  a taktiež dobrym kamaratom.. 😀

23.Emilija Tomašik:Ema je vibornov žiačkov a dobrov kamaratkov 😀

O nas.. :D

Anna: chodim do Kovačickej školi Mlade Pokolenia do 7 triedy.. Som vyborna žiačka. Mam rada hudbu a hram na flaute. Zučastnila som sa na mnoho zavodeni z flaute a 2-krat som ziskala odmenu prveho miesta, vo Valeve a v Belehrade. Moj chobi je pozerat filmi, rada chodim do divadla, čitam knihy….. Moj oblubeni predmet je biologija, fizika a zvlast matematika.. -TO je tak skratka o mne 😉

Andrea:Ja chodim do zakladnej školi  Mlade Pokolenia do 7-triedy.. 😀 Som velmi dobrov žiačkov… Moje oblubene predmety su Biologija,Šport a Informatika… 😀 v slobodnom čase  pozeram televiziju,som za počitačom a mnoho ineho…  -To bi bolo tak trochu skratka o mne .. 😉