FLAUTA:
Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.
[upraviť] Stavba a funkcia
Moderná priečna flauta sa skladá z troch častí:
- Hlavica je u moderných fláut rovná, pri altových, tenorových alebo basových flautách môže byť zahnutá. V hornej tretine sa nachádza otvor na pery, na ktorom je navarený náustok slúžiaci k podopreniu dolnej pery. Miernym povyťahovaním hlavice sa ladí celá flauta.
- Stredný diel: nachádzajú sa na ňom klapky, ktoré môžu byť buď uzatvorené alebo otvorené. V prípade otvorených klapiek sa uzatvárajú dierky pomocou prstov, zatiaľčo v prípade uzatvorených klapiek sa dierky uztvárajú pomocou klapiek. Hra na nástroj s otvorenými klapkami je síce zložitejšia, ale flautista lepšie cíti rýchlosť prúdiaceho vzduchu a otvorené klapky tiež umožňujú radu zvukových efektov ako napr. glissando alebo hranie mikrointervalov.
- Spodný diel: najnižší tón flauty môže byť buď c¹ alebo h, v závislosti na type spodného dielu. Okrem širšieho tónového rozsahu a lepších zvukových vlastností je výhodou H fláut tiež fakt, že sa na nich vďaka pomocnému hmatu dá ľahko zahrať tón c4 (za pomoci tzv. Gizmo klapky, ktorá sa dá namontovať len na H flauty).
Pôvodná Böhmova flauta mala otvorenú klapku gis, postupne sa ale začala presadzovať uzatvorená. To ale pôsobilo problémy pri hraní tónu e³, a tak sa vyvinula tzv. E mechanika, ktorá tento problém odstraňuje. S touto mechanikou sa vyrába vetšina dnešných fláut.
Prúd vzduchu z úst je namierený na hranu, ktorá ho rozdeľuje (ostrá hrana alebo peryt). Pri tom vznikajú vzduchové víry a tzv. Strouhalove trecie tóny, podobné napríklad zvukom rýchlo sa pohybujúceho biča alebo pri pohybe telefónnych drôtov vo vetre. Jeden prúd vzduchu je vždy odvádzaný von a druhý dovnútra nástroja, kde sa zosiluje, pričom flauta slúží ako rezonátor. Priečna flauta dovoluje moduláciu tónu pomocou pier hráča, svoju rolu tiež hrá uhol vdychovania. Ako vzduch ide do flauty, tak my fúkame do flauty zas ten istý vzduch.
Rozložená flauta v puzdre
Priečne flauty sa po stáročia vyrábali z dreva, prvú zlatú flautu zkonštruoval v roku 1869 Louis Lot. Najkvalitnejšie flauty sa dnes vyrábajú zo zlata alebo striebra, obvyklejšími materiálmi sú niklová mosadz alebo špeciálne druhy ocelí (často navyše postriebrené). Flauty môžu byť zhotovené tiež z exotickejších materiálov ako zinok, mosadz, titán a podobne, najlacnejšie modely pre začiatočníkov sa môžu vyrábať z hliníku.
- Pikola: ladená in C (výnimočne tiež in Des) vznikla na konci 18. storočia. Je dvojdelna a znie o oktávu vyššie než priečna flauta.
- Altová flauta: ladená in G, znie o kvartu nižšie než priečna flauta.
- Basová flauta: ladená in C, znie o oktávu nižšie než priečna flauta, rovnako ako altová flauta sa používá len veľmi málo
pikola ladena c
Priečne flauty sú ázijského pôvodu a v Európe sa po prvýkrát objavili v 12. storočí. Predchodcom priečnej flauty je priečna píšťala (tiež švajčiarská alebo polná), ktorá sa vyrábala zo Krušpánového (Buxus) dreva a mala krátku valcovitú trubicu. V 16. storočí sa zväčšila jej mensura, v 17. a 18. storočí sa stala viacdielnym nástrojom s opačným kónickym vŕtaním (zúženie od otvoru pier ku koncu) a stala sa súčasťou orchestrov (v tejto dobe už možno hovoriť o priamom predchodcovi priečnej flauty).
Revolúciou v stavbe priečnej flauty aj ostatných drevených nástrojov urobil v roku 1832 Theobald Böhm, keď vyvŕtal dierky nie podľa dosažitelnosti prstov, ale podľa akustických merítok, a potom im primontoval klapky. V roku 1847 navyše nahradil kónicku trubicu válcovitou, čím sa zlepšila intonácia, ale tým sa zmenily tónové vlastnosti flauty.
😀 pozrite si video..,… 😀
Saxofon:
Saxofón je jednoplátkový drevený dychový nástroj vyrábaný prevažne z mosadze. Napriek tomu sa však zaraďuje k dreveným dychovým nástrojom, keďže zvuk ktorý sa vytvára vzniká chvením dreveného plátku umiestneného v hubici. Nástroj bol pôvodne skonštruovaný za účelom zaplnenia medzery medzi drevenými a plechovými nástrojmi. Aj napriek tomu že má nižší rozsah ako jeho predchodca klarinet, časom získal na ešte väčšej popularite. Je využiteľný v koncertných zoskupeniach, ale aj veľkých orchestroch. Obľubu získal predovšetkým v žánroch jazzu, dychovky a rocku.
[upraviť] Popis a stavba
Saxofón sa skladá z tela, nasaditeľného esa a hubice, ľudovo nazývanej aj hubička. Tá býva obvykle vyrobená z kovového, alebo kaučukového materiálu a dreveného plátku. Materiál hubice má vplyv na zvuk saxofónu. Kovové telo je doplnené klapkami, vystlanými kožou (napr. hadia), ktoré stláčaním a priliehaním k telu vytvárajú jednotlivé tóny.
[upraviť] Typy saxofónov
Základnými typmi sú soprán saxofón, alt saxofón, tenor saxofón a barytón saxofón.
Saxofón skonštruoval belgický nástrojár, flautista a klarinetista Adolphe Sax v roku 1840. Nástroj vznikol dva roky po jeho príchode do Paríža, kde hľadal väčšie pochopenie pre svoje vynálezy. Malé uznanie verejnosťou prišlo však až po priaznivej kritike uznávaného Hectora Berlioza. Schválenie nového patentu však neukončilo problémy s jeho prijatím. Sax bol napádaný odporcami i imitátormi, ktorí robili nástroju zlú povesť. Absolvoval viacero súdov, ktoré síce vyhral, ale dvakrát kvôli nim skrachoval. Napriek tomu však hru na saxofón prednášal na parížskom konzervatóriu. V roku 1870 však odbor zrušili, pričom obnovený bol až v roku 1942
😀 pozri si video… 😀
HUSLE:
Husle sú strunový sláčikový nástroj so štyrmi strunami ladenými v čistých kvintách: g, d¹, a¹, e². V európskej klasickej hudbe majú dlhú tradíciu. Väčšina skladateľov im venovala dôležitú časť svojho diela. Z rodiny husľových nástrojov, do ktorej okrem iného patrí aj viola a violončelo, sú husle najmenšie. Príbuzným sláčikovým nástrojom je kontrabas, ten sa však vďaka svojej stavbe radí medzi gamby (podobne ako napr. stredoveký hudobný nástroj viola da gamba).
Hráč na husle sa nazýva huslista, huslistka. Výrobca huslí sa nazýva husliar.
Starostlivosť o husle
Ako všetky hudobné nástroje, aj husle vyžadujú starostlivé zaobchádzanie. Na rozdiel od väčšiny hudobných nástrojov sa na husle môže hrať aj niekoľko storočí bez toho, aby sa zhoršila ich tónová kvalita.
Najdôležitejšie je, aby bol nástroj vždy dobre chránený pred vysokými výkyvmi teploty. Ako pre každé drevo je sucho jeho najväčším nepriateľom, preto treba hlavne v zime dbať nato, aby mali husle dostatok vlhkosti. Toto prostredie dosiahneme najlepšie bytovými zvlhčovačmi vzduchu (dôležité hlavne pri ústrednom kúrení) a s kontrolou merania termometrom, ktorý je automaticky v dnešnej dobe zabudovaný v každom modernejšom husľovom puzdre. Zvyšky kolofónie z laku medzi hmatníkom a kobylkou by sa mali pravidelne odstraňovať kúskom špeciálnej látky s mikrovláknami, alebo jelenicou. Jelenica býva impregnovaná chemickými konzervačnými látkami, ktoré nevplývajú priaznivo na husľový lak. Pri väčšej nečistote treba nechať kolofóniu odstrániť profesionálne husliarom, pretože po dlhšej dobe kolofónia reaguje s lakom a znižuje kvalitu laku a tým aj nástroja. Je tiež vhodné po každom hraní na nástroj odstraňovať kolofóniu zo strún na zlepšenie zvukovej charakteristiky huslí. Lieh slúži ako veľmi dobré rozpúšťadlo kolofónie, táto technika čistenia strún sa však neodporúča (nielen pre nebezpečenstvo poškodenia laku, kde stačí len malá kvapka, ktorá vedie k poškodeniu nástroja) na dennodenné použitie. Vo všeobecnosti sa uprednostňuje mechanické čistenie strún kúskom látky po každom hraní, spojené s pravidelnou ročnou kontrolou nástroja u husliara.
Proti častému uvoľňovaniu kolíčkov pomáha natrieť ich špeciálnym materiálom, ktorý je dostať v každom obchode s hudobnými nástrojmi, alebo ich pretrieť v núdzi bielou kriedou a pretrieť ich ceruzkou. Pri častom hraní sa odporúča meniť struny každé tri týždne až tri mesiace. Závisí to od značky, kvality a dĺžky hrania. Staré a opotrebované struny (nemusí to byť na nich priamo viditeľné) majú veľmi negatívny vplyv najmä na intonáciu a na kvalitu zvuku. Sláčik by nemal dosiahnuť stav, kedy mu vypadávajú či pri hraní sa ľahko trhajú vlasy. Aby sa predišlo tomuto stavu, treba priebežne podľa potreby nechať sláčik potiahnuť novými vlasmi. Žiaci zhruba raz do roka.
Predchodcom huslí je stredoveká rubeba (rebec, rebeka), nástupca arabského rabábu, fidéla a jej príbuzná lira da braccio. Prvé husle začali vznikať v Taliansku na začiatku 16. storočia. Žiadne sa z tej doby nezachovali, ale ich tvar sa uchoval na kresbách z toho obdobia. Prvé moderné husle zrejme zhotovil Andrea Amati na objednávku rodu Medici – požiadali ho o zhotovenia nástroja vhodného pre pouličných hudobníkov. Moderné husle sa čoskoro stali vo všetkých spoločenských vrstvách veľmi obľúbenými a rozšírili sa po celej Európe.
Najstaršie dochované husle vyrobil tiež Andrea Amati, v Cremone v roku 1564. Asi najznámejšie husle „Le Messie“ (známe tiež ako „Salabue“) vyrobil v roku 1716 Antonio Stradivari. Nikdy sa na ne nehralo a dnes sú vystavené v Ashmolean Museum v Oxforde. Najznámejší výrobcovia huslí žili v 16. až 18. storočí:
- talianska husliarska rodina Amati: Andrea Amati (1500 – 1577), Antonio Amati (1540 – 1607), Hieronymous Amati I (1561 – 1630), Nicolo Amati (1596 – 1684), Hieronymous Amati II (1649 – 1740)
- talianska husliarska rodina Guarneri, Andrea Guarneri (1626 – 1698), Pietro Giovanni Guarneri (Pietro da Mantova) (1655 – 1720), Giuseppe Giovanni Battista Guarneri (známy ako filius Andreae) (1666 – 1739), Pietro Guarneri (Pietro da Venezia) (1695 – 1762) a Bartolomeo Giuseppe Guarneri (Guarnerius del Gesu) (1698 – 1744)
- Antonio Stradivari (1644 – 1737), pôsobil v talianskej Cremone
- Jakobus Stainer (1617 – 1683), pôsobil v tirolskom Absame
Tvar huslí sa od tej doby prakticky nezmenil, iba došlo k malým zmenám v ich konštrukcii (napríklad sa mierne predĺžil krk a hmatník, čo umožňuje huslistovi zahrať vyššie noty). Husle vyrobené významnými husliarmi sú aj dnes neprekonané v kráse tónu.
😀 Pozrite sa… 😀
Violočelo:
Názov nástroja pochádza z talianskeho slova violoncello, čo znamená malá basová viola. Violončelo sa najviac používa v európskej klasickej hudbe – je neoddeliteľnou súčasťou symfonických, ale aj sláčikových a komorných orchestrov. Mnoho skladateľov (Antonín Dvořák, Bohuslav Martinů, Sergej Prokofiev) zložilo skladby aj pre sólové violončelo. Používa sa taktiež v ostatných žánroch, predovšetkým v populárnej hudbe. Violončelo sa notuje v basovom kľúči, vo vyšších pasážach sa používa tenorový alebo husľový kľúč.
Celé (4/4) violončelo má tieto parametre:
- Dĺžka trupu: 750 – 760 mm
- Výška lubov: 111 mm
- Dĺžka chvejúcich sa strún: 690 mm
- Priemer strún: 0,8 – 2 mm
- Dĺžka sláčika: 710 – 730 mm
Violončelo je väčšie než husle a viola, ale menšie ako kontrabas. Pri hraní sa pridržiava medzi kolenami a o zem sa opiera bodcom, ktorý je často zakončený gumovou špičkou zabraňujúcou skĺznutiu nástroja. Tak ako u huslí a violy je horná doska violončela vyrábaná zo smrekového dreva, luby a spodná doska z javorového. Najlacnejšie nástroje mávajú obe dosky vyrobené z laminátu, naopak niektoré moderné čelá sa vyrábajú z plastu vystuženého uhlíkovým vláknom.
Violončelo má prakticky rovnakú stavbu ako husle, pozri stavba huslí. V porovnaní s husľami je dĺžka trupu violončela približne dvojnásobná, výška lubov asi štvornásobná. Tým sa relatívne zosilňuje prvý alikvótny tón, čo má za následok pre čelo typický vrelý tón.
Podobne ako u huslí existujú aj menšie varianty violončiel určené na výučbu detí. Ľudia menšej postavy často používajú sedemosminové (tzv. dámske) čelo, ktoré je o niečo menšie, a tým umožňuje pohodlnejšiu hru pri nízkych polohách.
Violončelo má z rodiny husľových nástrojov (teda tých, ktoré sa vyvinuli z nástroja viola da braccio) najhlbší zvuk. Tieto nástroje sa vyvíjali paralelne s tzv. violovými nástrojmi (odvodené od violy da gamba). Prvé moderné violončelo vyrobil v Cremone v roku 1572 Andrea Amati. Na rozdiel od dnešných nástrojov nemali vtedajšie violončelá bodec (približne do roku 1800) a museli sa držať pevne medzi kolenami; drevená časť barokových sláčikov bola prehnutá von, dnes je u všetkých nástrojov prehnutá dovnútra. Ďalšími významnými výrobcami violončiel sú Gasparo da Salo (1540 – 1609), Giovanni Paolo Maggini (1581 – 1632) a Antonio Stradivari (1644 – 1737).
[upraviť] Zvukové vlastnosti
Violončelo vydáva bohatý a vrelý zvuk, v niektorých polohách veľmi podobný ľudskému hlasu. Pri hraní vysokých tónov pripomína violu.
Následné charakteristiky jednotlivých strún môžu byť subjektívne, na každého poslucháča môžu pôsobiť rôzne:
- Struna C je najnižšia a vydáva hlboký basový tón.
- Struna G má trošku svetlejší a mäkší tón. Veľmi často sa používa v barokových skladbách pri hraní basso continuo.
- Struna d má tón typický pre violončelo: vrelý, niekedy „nosový“, bohatý na vyššie harmonické frekvencie. Je veľmi často využívaná v sólových skladbách.
- Struna a vydáva svetlý, útly zvuk a je taktiež hojne využívaná v sólovej hre. Pri vyšších polohách zvuk violončela nápadne pripomína violu.
Violončelo je možné podladiť a pozmeniť tak rozsah nástroja, ako je tomu napr. v Sonáte pre cello sólo Zoltána Kodálya, kde sa struna C podladí o poltón nižšie (na H).
[upraviť] Herná technika
Violončelo sa o zem opiera bodcom, pridržiava sa medzi kolenami, horná časť zadnej dosky sa opiera o oblasť hrudného koša a krk violončela sa nachádza vedľa hráčovho krku (pričom sa ho nedotýka). Struna C je najbližšie k hráčovi. V minulosti sa považovalo za neslušné, aby hrali ženy na čelo týmto spôsobom, a preto mávali nástroj opretý o zem vedľa oboch nôh.
Herné techniky sú v podstate rovnaké ako u huslí alebo u violy. Pri violončele sa okrem toho používa tzv. palcová poloha, keď palec ľavej ruky drží dve struny, spravidla v úrovni hornej dosky (podobne ako pri barré hmatoch na gitare) a ostatnými prstami hráč stláča jednotlivé struny.
😀 Pozrite sa… 😀
KLAVIR:
Klavír (z lat. Claves = kľúče, klávesy) alebo hovorovo piano je rozmerný strunový hudobný nástroj. Jeho zvuk vzniká chvením strún, rozkmitaných úderom drevených kladiviek. Klavír môže byť používaný ako sólový i sprievodný nástroj, či ako súčasť orchestra.
Hráč na klavír sa nazýva klavirista, klaviristka.
Po baroku nasledovali ďalšie hudobné obdobia a klavíru sa začala venovať čoraz väčšia pozornosť.Jeho rýchly rozvoj nastal v 30. rokoch 19. storočia, keď získal podobu, akú si zachoval dodnes.
Existovali hudobní skladatelia, čo skladali skladby takmer výlučne pre klavír, napr. Robert Schumann, Fryderik Chopin (romantizmus). Dá sa povedať, že klavír je nástroj výsostne romantický. V tomto období nechýbal v žiadnom meštiackom dome.
Ani s príchodom modernej hudby klavír neodišiel do úzadia, práve naopak. Klavír je mimoriadne obľúbený nástroj, preto ho môžete počuť vo viacerých hudobných štýloch, pre jeho vynikajúci zvuk, ktorý v mnohých ľuďoch evokuje zaujímavý pocit.
Je to dokonalý hudobný nástroj, ktorý si zaslúži maximálnu úctu a pozornosť. Aktívna životnosť klavíra je v podstate neobmedzená. Tá je podmienená nielen úrovňou konštrukcie a kvalitou výroby, ale aj osobnou starostlivosťou.
Učiť sa hrať na klavíri je v mnohom dosť ťažké, vzhľadom na to, že človek musí koordinovať hru desiatich prstov. Preto treba začať postupne, od základov až po bezchybnú hru. A to rozhodne nejde rýchlo a bez trpezlivosti a dobrého učiteľa. Dôležitá je totiž schopnosť improvizácie, rozvoj harmonického cítenia atď.
Vynašlo sa už viac zaujímavých spôsobov výučby hry na klavíri, ako napríklad skupinové.
😀 Pozrite sa… 😀
HARMONIKA:
Harmonika je polifoni i aerofonski muzički instrument sa klavijaturom ili dugmadima. Muzičar na harmonici (harmonikaš) rukama širi i skuplja mjeh čija zračna struja prolazi kroz ventile. Ove ventile kontolišu harmonikaševi prsti pritiskom na tipke.
Osim u tradicionalnoj, narodnoj muzici, harmonika je prisutna i kao instrument i u zabavnoj i u klasičnoj muzici. U upotrebi su dvije vrste harmonika: s klavijaturom i s dugmetima. Veličina i zvukotvorna različitost harmonike zavisi od broja tipki na klavijaturi, broju registara i broju basova. Za harmoniku postoji danas poprilično opsežna stručna literatura, čijem obogaćenju doprinose i brojne obrade poznatih kompozicija velikih kompozitora.
U većini slučajeva je jedan od vodećih instrumenata u orkestrima koji izvode sevdalinke.
😀 Pozrite sa… 😀
medvedko456 